Foto: Trenčianske múzeum v Trenčíne 

HaNahar Festival židovskej kultúry 2025: Spomienka, hudba a úcta k histórii

V Novom Meste nad Váhom uskutočnil

HaNahar - Festival židovskej kultúry, ktorý spojil kultúrne, historické aj duchovné prvky do jedného výnimočného podujatia. Festival je zároveň súčasťou programu Trenčín 2026 – Európske hlavné mesto kultúry.

Spomienka na významného rodáka – Ignáca Einhorna

Jedným z hlavných bodov festivalu bolo odhalenie pamätnej tabule na rodnom dome významného novomestského rodáka – Ignáca Einhorna (1825 – 1875), rabína, verejného činiteľa, novinára a politika. V tomto roku si pripomíname 200. výročie jeho narodenia a 150. výročie úmrtia.

Pôvodná pamätná tabuľa, ktorá bola osadená na dome v minulosti, bude vystavená v Podjavorinskom múzeu na Námestí Slobody 4. Ignác Einhorn, známy aj pod menom Eduard Horn, bol výraznou osobnosťou uhorského verejného života 19. storočia a jeho odkaz si v našom meste s úctou pripomíname.

Hudobný program plný emócií a kultúrneho bohatstva

Popoludňajší program spestrilo vystúpenie Samaria Klezmer Band, ktorí priniesli do Nového Mesta nad Váhom pestrú paletu tradičných klezmerových melódií s prvkami world music a ľudovej hudby. Ich repertoár zahŕňal piesne v jazyku jidiš, ladino a izraelské melódie.

Večer pokračoval silným umeleckým zážitkom – koncertom "Piesne a modlitby židovských diaspor" v podaní Jany Orlickej a Pražského jazzového tria v divadelnej sále MsKS. Program priniesol piesne v rôznych jazykoch a modlitby, venované pamiatke obetí holokaustu.

Jana Orlická, slovenská multižánrová speváčka, spolu s vynikajúcimi hudobníkmi Petrom Kořínkom, Ondřejom Kabrnom a Janom Dvořákom, vytvorili atmosféru, ktorá spojila publikum v hlbokom prežívaní a úcte. Programom sprevádzala Vera Wisterová.

Spoločná pamäť a kultúrny dialóg

Festival židovskej kultúry 2025 bol nielen umeleckým, ale aj spoločenským a symbolickým podujatím. Pripomenul dôležitosť zachovávania pamäte na židovskú komunitu, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou histórie nášho mesta. Zároveň vytvoril priestor pre medzigeneračné a medzikultúrne stretnutie, čo je jednou z hlavných myšlienok Európskeho hlavného mesta kultúry – Trenčín 2026.

Ďakujeme všetkým, ktorí sa do podujatia zapojili – účinkujúcim, organizátorom, návštevníkom aj tým, ktorí uchovávajú spomienky a odkaz na spoločnú históriu.

Nové Mesto nad Váhom, 19.6.2025/jk

Ignác Einhorn (1825-1875)
rabín, novinár, politický ekonóm a politik

Je iste správne, že do programu tohtoročného festivalu židovskej kultúry sa dostala oslavná  udalosť ktorá je venovaná významnej osobnosti pochádzajúcej z novomestskej židovskej komunity Ignácovi Einhornovi. Výročia významných osobností, ktoré sa buď narodili, alebo pôsobili v našom
meste je si potrebné pripomínať. A tie osobnosti, ktoré patrili do židovskej náboženskej obce nevynímajúc. Veď práve z novomestskej židovskej obce pochádzajú desiatky významných osobností, ktoré svojim významom výrazne prekročili regionálny priestor stali sa známe a uznávané vo svete.
Ale ani vo svojom rodisku nezapadli prachom. Napr. vlastivedná monografia nášho mesta obsahuje anotácie viacerých z nich. Aj na toto významné výročie Ignáca Einhorna upozornilo mesto prostredníctvom svojho historika – kronikára PhDr. Jozefa Karlíka- 

Priznávam sa, že pred tým ako som bližšie zoznámil s osobnosťou Ignáca Einhorna mal som určité pochybnosti o tom, či je to tá správna osobnosť, ktorú by sme si mali pripomenúť až takouto oslavnou udalosťou. Totižto Ignác Einhorn rezonuje u viacerých, aj súčasných historikov,
v historických súvislostiach, ako výrazný exponent maďarskej revolúcie 1848 – 1849, pretože v tom čase bol zanieteným revolucionárom - košútovcom a vieme, že vodca revolúcie Lajoš Košút neuznával v Uhorsku iný legitímny národ v Uhorsku ako maďarský. Snahy slovenských národovcov –
štúrovcov o uznanie národnej svojbytnosti Slovákov označil za vlastizradu. Je veľkou pravdou, že keby maďarská revolúcia vyhrala, tak slovenský národ by nemal šancu ďalej existovať. Košútovci v auguste 1849 utrpeli porážku a Košút a väčšina maďarských revolucionárov si musela zvoliť pobyt
v exile. V exile sa ocitol aj Ignác Einhorn. Neuplynulo ani 20 rokov od revolúcie a maďarský radikálny nacionalizmus sa znova dostal k slovu. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 maďarské politické elity naplno vzkriesili Košútovu ideu vytvoriť z Uhorska homogénny „maďarský štát“. 
Nastáva obdobie zostrenej maďarizácie. A práve v tomto období, pre slovenských národovcov a vôbec Slovákov, veľmi nešťastné a ťažké obdobie, si vládnuce vrstvy v Uhorsku rôznymi spôsobmi začali pripomínať „hrdinov maďarskej revolúcie“. Maďarskí politici si spomenuli aj na Ignáca
Einhorna, ktorého naplno politicky rehabilitovali a z exilu do Uhorska sa vrátil v roku 1869. Pôsobil ako žurnalista a stal sa aj poslancom Uhorského snemu. Veľká úcta sa mu dostávala aj po jeho smrti. 

V roku 1913 na jeho rodnom dome umiestnili pamätnú tabuľu a ulica dovtedy „Horná ulica“ sa premenovala na ulicu Ede Horna. Pod týmto názvom ju poznajú predovšetkým zberatelia starých pohľadníc. Dnes je to ulica Československej armády. Bolo to však v čase, keď maďarizácia
slovenského obyvateľstva nadobudla extrémnych rozmerov a do maďarčiny sa napr. museli prekladať aj stáročné slovenské názvy miest a obcí. Naše mesto sa nazvalo Vágújhely a Mnešice dostali názov Vágrévfalu. Niet sa čo čudovať Novomešťanom, že krátko po zrode Československej republiky roku
1918, keď sa Slováci mohli hrdo hlásiť ku svojej národnosti, všetky znaky a symboly maďarizácie sa odstránili. Premenovali sa ulice, napr. ulica Eda Horna dostala názov Ulica Dr. Júliusa Markoviča a tiež z jeho rodného domu, bola odstránená pamätná tabuľa písaná samozrejme v maďarčine.
Týmto sa akoby automaticky Ignác Einhorn zaradil k osobnostiam, ktoré súviseli s maďarizáciou. Potom, ako som sa bližšie sa oboznámil s osobnosťou Ignáca Einhorna som však spoznal, že hocijaké prepojenie Ignáca Horna s maďarizáciou a so snahami maďarských politikov eliminovať
slovenský národ, je voči tomuto nášmu rodákovi krajne nespravodlivé. Len stručne spomeniem dôvody, prečo by sme sa mali k nemu hlásiť a nie odvracať. 

Je pravdou, že Ignác Einhorn v mladosti , v revolučných časoch, bol horlivým maďarským vlastencom – Košútovec. Aj v prvých rokoch v exile, po porážke maďarskej revolúcie, svojmu protihabsburskému postoju, zostal verný. Zostal však predovšetkým verný túžbe po národnej slobode, pretože vládnuce habsburské Rakúsko svojou snahou o centralizmus zostalo jej veľkou  prekážkou.  Úmyselne som nazval Ignáca Einhorn vlastencom. V čase mladosti, bol pod vplyvom Lajoša Košúta, ktorý považoval maďarský národ v Uhorsku za dominantný, ale po potlačení revolúcie, v exile, si čoraz viac uvedomoval, že Košútovo rozhodnutie uznávať v rámci Uhorska len jednotný maďarský politický národ bolo chybou, ktorá v konečnom dôsledku zapríčinila porážku maďarskej revolúcie. Veď ako sa mohli zachovať predstavitelia nemaďarských národov v Uhorsku, keď chceli
pre svoje národy zachovať národnú identitu? Mohli existovať len tak, že sa rozhodli bojovať za národnú slobodu proti Maďarom - na strane znepriateleného Rakúska. V exilovom období sa však Einhorn približoval k názoru, ku ktorému sa v čase revolúcie hlásili
aj slovenskí národovci - štúrovci, a ten počítal s riešením , že sa Uhorsko stane federatívnym štátom rovnoprávnych národov. Einhorn vlastencom zostal aj v exile, ale vlastencom nie čisto maďarským, ako v revolučných
časoch, ale vlastencom Uhorska ako takého, do ktorého patrili aj nemaďarské národy. Pokladal sa za vzdelanca, ktorí sa okrem príslušnosti k židovskej komunity, považoval za príslušníka „Natio Hungarica“, teda uhorského národa. 
K takémuto názoru počas exilu dospel aj preto, že v tomto pôsobil v európskych krajinách, ktoré boli oveľa bližšie k demokratickému zriadeniu ako Uhorsko. Najskôr počas pobytu v Lipsku využil možnosti vysokoškolsky sa vzdelať v oblasti, v ktorej od mladosti mal vzťah a danosti - bola to
politická ekonómia a finančná analýza. Kariéru politického ekonóma naštartoval v Bruseli. Potom nasledoval Paríž, kde sa už prezentoval ako špičkový znalec v ekonomických záležitostiach a v politických pomeroch v Európe. Objektívne zhodnotenie odbornej činnosti Ignáca Einhorna v exile
bude určite súčasťou prednášky pána doktora Vincurského. Ja len poznamenávam, že z Einhorna, z pôvodne maďarského nacionalistu sa vďaka pôsobeniu v európskych krajinách počas exilu stal Európan - dá sa povedať Európan v modernom zmysle slova.

Zdravé vlastenectvo ku svojej vlasti – k Uhorsku, mu však zostáva a keď nastanú podmienky pre jeho návrat, tak to využije. Einhorn sa po príchode z exilu – v uhorskom parlamente, ale aj mimo neho, nezaoberal politickými otázkami, ale zameriaval sa na to, v čom bol odborníkom v exile, teda
na rozvoj hospodárstva , priemyslu, obchodu. Na jar 1875 sa Einhorn stal štátnym tajomníkom pre poľnohospodárstvo, priemysel a obchod v kabinete Kálmána Tisu. No ako som už spomenul tak práve v týchto rokoch začala vláda zostrovať národnostný útlak na nemaďarské národnosti. V parlamente
sa začali riešiť otázky okolo zrušenia slovenských gymnázií a zákony o ich likvidácii by zaiste bez pripomienok prešli, keby nesedel v parlamente aj Ignác Einhorn. Ten vo svojom príhovore ostro odsúdil národnostnú politiku vlády, ktorá nabrala tvrdý maďarizačný kurz a dôrazne protestoval proti
zrušeniu slovenských gymnázií v rokoch 1874 -1875. Je pravdou, že jeden hlas v parlamente nemohol zabrániť, aby sa slovenské gymnáziá napokon nezrušili, ale čo je zaujímavé, že za jeho života, zomrel 2. novembra 1875, sa nezrušila najvýznamnejšia slovenská inštitúcia Matica slovenská. Jej koniec
však prišiel len týždeň po jeho smrti - 9. novembra 1875, teda akoby uhorský minister vnútra Koloman Tisza so svojim rozhodnutím zrušiť Maticu Slovenskú čakal, až tento zástanca Slovákov
odíde navždy z politickej scény.  

Keď spomínam Maticu slovenskú, je príhodné na tomto mieste pripomenúť, že prvým tajomníkom tejto inštitúcie bol katolícky kňaz Michal Chrástek, ktorý sa narodil na tej istej ulici, na ktorej aj Ignác Einhorn, len o niekoľko domov ďalej, na mieste, kde stojí budova bývalej Ľudovej
banky a ešte k tomu bol aj jeho vrstovníkom, pretože sa obaja narodili v tom istom roku - 1825.

Z tohoto všetkého, čo som povedal o Ignácovi Einhornovi je zrejmá jedna vec – hoci sa hlásil  k maďarskej národnosti, v žiadnom prípade nepovažoval maďarský národ za jediný v Uhorsku. Bral veľmi vážne skutočnosť, že v krajine sa nachádzali aj iné národy, ako napr. slovenský národ, ku ktorému mal osobitný vzťah, a ktoré v rámci Uhorska mali právo na svoju existenciu. S Maďarmi  s takýmto názorom a presvedčením by určite dobre vychádzali aj slovenskí národovci – štúrovci. A celkom na záver: Som veľmi rád, že pri príležitosti 200. výročia narodenia Ignáca Einhorna sme
mohli bližšie spoznať mimoriadne vzácnu osobnosť, novomestského rodáka, na ktorého môžeme byť my Novomešťania právom hrdý.

Dodatky:

Ignác Einhorn (1825-1875)
rabín, novinár, politický ekonóm a politik

Rodné mesto:
Narodil sa 25. septembra 1825 v Novom Meste nad Váhom v židovskej rodine, ako druhé z ôsmich
detí Gerzsona (Gašpara) Einhorna (1793 – 1883), obchodníka s vlnou a vodcom židovskej komunity.
Jeho pradedo slúžil ako rabín vo Novom Meste. Do veku 13 rokov býval v rodnom dome na dnešnej
ulici Českosl. Armády č. 18. Základné vzdelanie tiež nadobudol súkromným doučovaním tiež v našom
meste.

Je pravdou, že naše mesto bez existencie židovskej komunity v minulosti nedosiahlo takú hospodárku
úroveň akou sa mohlo pýšiť počas niekoľkých stáročí. Pre naše mesto bolo v čase jeho rozkvetu
príznačné, že medzi židovským obyvateľstvom a pôvodnými obyvateľmi vládla určitá symbióza -
spolužitie. Naše mesto bolo oddávna známe svojimi početnými remeselnými cechmi. A čo bolo pre
remeselníkov najdôležitejšie, no predsa to, aby sa ich výrobky výhodne predali a išli na odbyt a o to
sa vedeli najlepšie postarať židia, ktorí obchodníctvo mali v krvi. Takýmto obchodníkom v našom
meste bol aj otec Ignáca Einhorna, ktorý obchodoval s vlnou a pravdepodobne aj s hodvábom, a je
jeden z tých, ktorý do nášho mesta zaviedli výsadbu v minulosti typického stromu pre naše mesto –
moruše, samozrejme pre chov priadky morušovej.
Židia naše mesto obohatili aj o kvalitné školstvo. Jeho vysoká úroveň bola jedným z hlavných
faktorov, že z Nového Mesta pochádzajú desiatky osobností, ktorí sa vo svete zaradili medzi
významné osobnosti vo svojich oboroch.

Einhorn a rodina:
Počas pôsobenia v Bruseli (1851-1855) sa oženil. Jeho manželka sa stala katolíčka Louise Ragondet.
Hoci sa Einhorn zdanlivo vzdal svojho predchádzajúceho intenzívneho zapojenia do židovských
záležitostí, existujú prekvapujúce náznaky jeho pretrvávajúcej židovskej solidarity. Jeho päť detí bolo
vychovávaných spôsobom typickým pre tie časy zmiešaných rodín: dievčatá ako katolíčky, ale chlapci
vo viere otca ako Židia (hoci všetci po jeho smrti konvertovali).

PhDr. Jozef Karlík